Princezná mafie

Skladom: Áno

3,90 € s DPH 20%

3,25 € bez DPH

Počet

Pridať do košíka

Na pultoch kníhkupectiev sa objavila kniha Princezná mafie od anglickej autorky Marisy Merico. Ide o jeden z najautentickejších portrétov mafiánskej rodiny, aký sa v posledných rokoch objavil na knižnom trhu. Marisa Merico, dcéra mafiánskeho bossa Emilia Di Giovine (jedna z jeho dcér žije i na Slovensku), v autobiografickej výpovedi poodhaľuje skutočný život v kalábrijskej 'Ndranghete, mafii s narastajúcim vplyvom na medzinárodnej scéne organizovaného zločinu, ktorá vytlačila z piedestálu moci i vplyvnú Cosa Nostru.

Autorkina matka Patricia, pochádzajúca z Blackpoolu, odišla pracovať ako au-pairka do Milána, kde sa vydala za Emilia Di Giovine. Patricia po svadbe spoznáva Emiliovu pravú tvár – tvár mafiána. Spolu s ich dcérou Marisou ho opúšťa a rozhodne sa pre život v Anglicku. Marise sa však cnie za otcom a za Talianskom. Po rokoch sa vracia do Milána a stáva sa súčasťou mafie.

Klan riadi Emiliova mama Maria Serraino, patriaca k najobávanejším ženám talianskeho podsvetia. Táto starostlivá matka, ktorá nevie písať ani čítať, bez škrupúl vydáva pokyny na vraždy a obchoduje s ukradnutým tovarom a drogami. Do rodinného biznisu zasväcuje aj svojich dvanásť detí, z ktorých najstarší syn Emilio je predurčený stať sa capom medzinárodného významu.

Marisa prevádza špinavé peniaze na kontá švajčiarskych bánk, pašuje zbrane a keď sa jej otec nemôže slobodne pohybovať po území Talianska, preberá jeho pozíciu – stáva sa Princeznou mafie. Členov klanu však dobieha ich vlastná minulosť.

Autorka sa v úvode slovenského vydania prihovára slovenskému čitateľovi:

“Na Slovensko som nakrátko pricestovala začiatkom deväťdesiatych rokov. Slovensko sa mi páčilo, pôsobilo na mňa dojmom nádhernej, neporušenej krajiny. Verím, že táto kniha môže zmeniť život ľudí, ktorí sa vydali zlým smerom, a pomôže im zamyslieť sa nad inou, lepšou cestou. Napokon vďaka Slovensku mám nádhernú sestru Giselle.”

x x x

Pre kritického čitateľa naratívna forma ponúka materiál na analyzovnie genézy zla. Práve v tomto exkurze do duše tkvie hlbšie, implicitné posolstvo diela.

Zlo sa do človeka vkráda nepozorovane, človek si jeho prítomnosť neprizná a snáď ani neuvedomuje, nemyslí na jeho dôsledky, resp. s ním robí kompromisy, ba dokonca si ho ospravedlní a pokladá za čosi dobré, veď také sa zlo v počiatočných fázach svojho vývoja zvyčajne javí. Kvôli dočasným osobným výhodám nevníma amorálnosť svojho konania. Ospravedlňujúci podtón s nádychom alibizmu sa vinie celou knihou. Okamžitá slasť víťazí nad rozumom, výhodnosť pre rod, gang, kliku (mohli by sme dodať stranu, lobby...) je nadradená dobru celku - typická črta asociálneho správania nielen mafie, ale väčšiny obyčajných « slušných » ľudí. Celoživotná snaha o dosiahnutie indoktrinovaných konvenčných symbolov (pocitu dôležitosti, bohatstva, moci, statusu) stojí na hlinených nohách zdania úspechu.

Zlo, akokoľvek krásne a ľúbivé, ospravedlňované pohodlím alebo strachom vnútorne neslobodných a pasívnych bytostí, ktorí ešte nedozreli na indivíduá, je počas celého svojho vývoja slabšie ako vyzerá a v konečnom dôsledku vedie k sebadeštrukcii.

Keďže najviac zla sa pácha nečinnosťou či v mene dobrých úmyslov, treba kultivovať nielen svoje svedomie, ale i poznanie, a kriticky vyhodnotiť následky vlastných rozhodnutí (zlo je v podstate len následkom zlých rozhodnutí). Na to musí mať človek odvahu zapochybovať o sebe a hodnotách, ktorým verí, objaviť ich v inom svetle, nadobudnúť odstup od svojho deformovaného ega, a tak získať o sebe pravdivejší obraz.

Pri snahe vymaniť sa z bludného kruhu zločinu autorka naráža na klasický fenomén bermudského trojuholníka ľudského (i sociálneho) správania: odcudzuje zlo, no keď sa naskytne príležitosť na jeho elimináciu, prvotné odmietanie zla projektuje na zavrhnutie príležitosti skoncovať s ním. Až láska k svojim deťom a najmä okolnosti ju prinútia k definitívnemu odmietnutiu kriminálneho štýlu života.

V psychologickej rovine Merico podáva miestami až sentimentálny obraz svojej krvilačnej rodiny –‒ typický rys mafiánskej mentality. Vzťah autorky k svojmu otcovi je paradigmou štokholmského syndrómu, v ktorom sa obeť stotožňuje s páchateľom, ktorý jej v podstate ublížil: “... práve tieto princípy ma priviedli do problémov – vernosť mojej krvi, ľuďom, na ktorých mi záležalo a ktorých som milovala.” Ak pripustíme jemnú digresiu a štokholmský syndróm aplikujeme na spoločnosť, spomenutý vzťah akoby predstavoval metaforu na sociálny fenomén, keď sa masy stotožnia so svojím utláčateľom, ktorého pokladajú za svojho otca, národného a politického hrdinu. Príčina silnej emočnej väzby a submisívneho vzťahu je v oboch prípadoch veľmi podobná. Uvedomenie si rabského postavenia vnútorne neslobodných jedincov je prvým krokom k prekročeniu vlastného tieňa, krokom ku katarzii.

Príbeh Marisy Merico v konečnom dôsledku vyznieva pozitívne:

«Ja som sa rozhodla z tohto kruhu vystúpiť, lebo takto si nepredstavujem svoju budúcnosť a ani budúcnosť svojich detí. Život treba chrániť, nie ničiť. Hoci mám veľa dôvodov na ľútosť, som hrdá na Laru a Franka. Oni napĺňajú môj život šťastím. Naša vzájomná láska znamená pre nás všetko.»

«Keď sa obzriem späť, ľutujem, čo som porobila. Ale minulosť som hodila za hlavu a teraz sa chcem venovať len mojim dvom deťom.»

Dnes žije autorka spolu so svojimi dvoma deťmi v Blackpoole a jej spoveď si možno pozrieť na www.youtube.com: Mafia Princess - an explosive true story

x x x

Citáty z knihy:

«Capovia mafie zo všetkých kútov sveta sa každoročne schádzali vo svätyni Madony v Polsi pri San Luca na úpätí pohoria Aspromonte... San Luca možno pokladať za duchovný domov ’Ndranghety... Čelní predstavitelia tejto obce schvaľujú, či sa zahraničné zločinecké vetvy môžu stať súčasťou tejto najbohatšej, najsmrteľnejšej a neustále sa rozmáhajúcej chobotnice.»

«Babka nemala pred nikým rešpekt, snáď len pred Bohom a Katolíckou cirkvou...»

«Valéria Vrbová, atraktívna a rozhodná žena, ktorej sa doteraz darilo unikať pred mafiou i zákonom, žila so svojimi dcérami Etienne a Giselle, mojou sestrou, na Slovensku.»

«Carlo Gambino, capo di tutti i capi americkej mafie, zomrel na infarkt v roku 1976, štyri roky pred príchodom otca. Spisovateľ Mário Puzo sa pri písaní Krstného otca inšpiroval práve týmto bossom.»

«Momentálne sa okrem iného stáva terčom záujmu mafie vládny investičný fond v hodnote pätnásť miliárd eur určený na usporiadanie svetového veľtrhu Expo 2015 v Miláne. Otázkou nie je, či v pokladniciach mafie skončia nejaké peniaze, ale koľko ich bude...»